Som Janko Špánik, žiak 5. ročníka a Riška poznám od škôlky, nakoľko obaja pochádzame z rov- nakej dediny a stretávame sa i na mimoškolských akciách. Riško je obyčajne – neobyčajný chalan plný elánu a chuti spoznávať nové veci. Na druhej strane je jeho správanie často nevyspytateľné, vyžadujúce viac pozornosti od okolia, nakoľko sa ťažšie adaptuje na nové veci, školský režim, neudrží pozornosť na hodine… Rišo je autista. Nie som jediný v triede, ktorý Riškovi pomáha, no ako pani učiteľka často hovorí, asi jeden z mála, ktorý to robí nezištne, z pocitu spolupatričnosti. K potrebe pomáhať ma viedli moji rodičia od útleho detstva a až do minulého roku som bol presvedčený, že vo vzťahu k Riškovi som hlavne ja ten, ktorý pomáha. Po rokoch v Riškovej spoločnosti som si uvedomil, že kamarátstvo medzi nami je založené nie výlučne na mojej pomoci Riškovi, ale na vzájomnej pomoc. Uvedomil som si, že i Riško je ten, ktorý pomáha mne, učí ma potrebe nezištnej pomoci, trpezlivosti, tolerancii, nesebeckosti, pozornosti, empatii… schopnosti rozdať sa v prípade dobrej veci a dobrého človeka, ktorý to potrebuje. Prekvapivo, Riško je napriek svojim mnohým potrebám jedným z najšikovnejších žiakov v triede, ktorý svojou rozvážnosťou a schopnosťou vypnúť sa k výborným výkonom inšpiruje nielen mňa, ale i mnohých ďalších spolužiakov. Je dôkazom toho, že dobrý výkon nie je vždy založený len na našich schopnostiach, ale hlavne na potrebe pracovať na sebe samom. Je pre mnohých z nás vzorom, inšpiráciou a dôkazom toho, že pomáhať je možné vždy a akýmkoľvek spôsobom. Som presvedčený o tom, že ak by si ľudia v spoločnosti nepomáhali a nehľadeli by na potreby slabších i drobné problémy by neraz nadobudli obludné rozmery.

List napísal Janko Špánik s podporou pani učiteľky, skutok vykonal Janko Špánik a Riško Polčic v šk. roku 2017/2018 žiaci 5. triedy, ZŠ a MŠ Báhoň, Ul. 1. mája 3, Báhoň