Každý sa vyčerpane náhli domov. Jedni debatujú, iní len tak postávajú. Zrazu plač! Všetci zbys- tria pozornosť. Oči všetkých deviatakov i tých malých sa upriamia na cestu. Erik havaroval na bicykli. Nevyzerá to vôbec dobre. Na ceste leží malý asi 6-ročný chlapec a strašne kričí, zvíja sa od bolesti. Je celý od krvi a nad ním bezmocne stojí smrteľne bledý Erik. Čo sa to vlastne stalo? Veď ho chcel iba odviezť na zmrzlinu a on urobí toto. Vloží nohu do kolesa! Chlapček stále plače od bolesti, Erik mu nedokáže pomôcť, je v šoku, tiež doráňaný a všetci len nemo stoja na zastávke autobusu a pozerajú na tú hrôzu. Len jeden z nich, Kajo, nestráca duchaprítomnosť. Rozbehne sa ku zakrvavenému chlapcovi. Zo všetkých, čo tam stoja, jediný. Snaží sa mu pomôcť, utešuje ho, zotiera mu z doškriabanej tváre krv, dá mu napiť, zisťuje stav situácie. Chlapec má nohu zaseknutú v kolese bicykla a tváričku celú dodriapanú od asfaltu. Kajo sa mu neustále venuje. Neprestáva ho utešovať, pomôže mu vystrieť sa. Je pri ňom až dovtedy, kým sa nezbehnú dospelí a neodvezú ho na pohotovosť. Kajo celý čas drží chlapca za ruku, hladí mu boľavú nôžku, čistí zakrvavené líce. Reaguje okamžite bez toho, aby mu to niekto prikázal. Neváha a beží, lebo vie, že treba pomôcť. A čo my? Hovorí sa, že každý v strese reaguje inak. Áno, Kajo naozaj reagoval ináč ako my ostatní. Snažil sa pomôcť. Chcel pomôcť. Ten malý chlapec tam v tej chvíli nemal nikoho. Iba Kajovi v tej chvíli dôveroval. Náš spolužiak, Karol Vonšák, má za to náš úprimný obdiv.

List napísal kolektív, v šk. roku 2017/2018 žiaci 9. triedy, skutok vykonal Karol Vonšák, v šk. roku 2017/2018 žiak 9. triedy, Cirkevná základná škola sv. apoštola Pavla, Sihelné 214, Sihelné