Išli sme s mamou na sobotné trhy. Všimol som si tam maličké mačiatko. Ležalo na zemi a spo- čiatku som si myslel, že tam čaká na svoju mamu. Po dvoch hodinách sme sa vracali domov. Mamku som poprosil, aby sme cestou domov prešli okolo toho mačiatka, či tam náhodou ešte nie je. Stále ležalo na tom istom mieste. Vystúpili sme z auta a uvideli malé úbohé klbko, ktoré sotva vládlo zdvihnúť svoju hlávku. Mačiatko bolo v hroznom stave, vychudnuté, nevládne, vysilené, s opuchnutým okom. bolo vidieť, že jeho život visí na vlásku. Ani sme dlho nerozmýšľali, vzali sme ho ku kamarátovi zverolekárovi. Ten nám povedal, že s týmto mačiatkom tam už niekto bol, no vrátil ho tam, kde ho našiel. Povedal nám tiež, že má silný zápal v očiach a v ušiach, že má nejakú kožnú chorobu a zrejme je veľmi vyhladovaný, lebo tam ležal možno tri – štyri dni. Dali sme ho ošetriť a nepozerali na to čo to bude stáť. Keď mu pichali injekciu, tak som sa otočil, lebo nemám rád ihly. Po príchode domov začala naša starostlivosť. Dávali sme mu kvapky do uší a očnú masť do očí. Kŕmili sme ho mliekom a konzervovým mäsom pre mačky. Pomaličky silnelo, mocnelo a stávalo sa veľmi hravým. Postupne sme ho zoznamovali s naším psom Nelou. Bolo to dosť náročné a zdĺhavé, lebo naša Nela nemá rada ani cudzích psov, nieto ešte mačky. Ale podarilo sa a dnes sú z nich kamaráti. Rád sa túla po záhrade a okolí, vyhrieva sa na slniečku alebo loví myši. Už má štyri a pol roka a statočne bráni svoje územie. A keď porovnám jeho veľkosť vtedy a dnes, tak vyrástol a je z neho krásny kocúr… Pomenoval som ho jednoducho – Muro.

List napísal a skutok vykonal Martin Peschl, v šk. roku 2017/2018 žiak 7. triedy, ZŠ kpt. J. Nálepku, Školská 2, Stupava