Som triednou učiteľkou veľmi výnimočnej druháckej triedy. Jedného dňa sme na hodine prvou- ky zasadili semienko fazule. Naším cieľom bolo zistiť, aké podmienky semienko potrebuje, aby sa z neho stala krásna rastlina. Žiaci deň, čo deň do triedy kráčali s nadšením a nevedeli sa dočkať, kedy sa z hliny ukáže prvá zelená stonka. Po pár dňoch sa tak stalo. To bolo radosti! Bolo vidieť, ako jedna malá rastlinka dokáže urobiť takú radosť. Každý sa o tú svoju svedomito staral, zalieval ju, dokonca ju hladkal po listoch a rozprával sa s ňou. Prišiel deň, keď sa už pokus skončil a žiaci si mohli svoju rastlinku vziať domov – ukázať ju rodičom. Veľkú radosť však vystriedalo sklamanie a smútok. Jakubko si pri prenose svoju fazuľku zlomil. Nešťastný sedel v lavici a všetci stíchli, pretože to každému prišlo ľúto. Než som stihla akokoľvek reagovať, Maximko vstal, zobral svoju fazuľku a postavil ju na lavicu pred Jakubka so slovami: ,,Tu máš, Jakubko, chcem, aby si bol šťastný. Vezmi si moju fazuľku.“ Tento raz ostalo ticho, nie z ľútosti, ale od dojatia, čoho sme práve všetci boli svedkami. Niečo, čo Maximko týždeň polieval, niečo, s čím sa chcel hrdo pochváliť svojim rodičom, nezištne a bez akéhokoľvek zaváhania daroval. Len aby urobil niekomu radosť. A možno by som tento príspevok nepísala, keby to bola jednorazová záležitosť. No tento príbeh je len jedným z mnohých situácií, kde Maxim ukázal svoje obrovské a dobré srdce. Ide o malého chlapca s veľkým srdcom. Ide o chlapca, z ktorého by sme si mali všetci, nielen deti, zobrať príklad. Možno by svet vyzeral úplne inak. Možno by rástol zdravšie. Tak, ako rastie tá Maximkova fazuľka v Jakubkovej izbičke.

List napísala Mgr. Eva Krabáčová – pedagóg, skutok vykonal Maxim Bušfy, v šk. roku 2017/2018 žiak 2. triedy, ZŠ Nemocničná 987/2, Považská Bystrica