Volám sa Patrik a keď som mal 10 mesiacov, zomrel mi pri autonehode otec. Zostal som s maminkou a sedemročnou sestrou Vandou sám. Vanda má Downov syndróm. Takže to s nami maminka nemala vôbec ľahké. Pomáhal nám dedko s babkou. Keď som mal 11 rokov, dedko zomrel. Prišli sme tak o jeho veľkú oporu a tiež možnosť presúvať sa autom. Maminka chodí do práce. Preto je na mne pomáhať jej s Vandou. Naučil som sa variť polievky (lebo Vanda ich má veľmi rada), pliesť vrkoče, prať, žehliť, kosiť trávu a robiť v dome drobné opravy. V týždni vstávam o pol šiestej. Zobudím Vandu, dohliadnem, aby sa umyla, urobím jej vrkoč, pripravím nám raňajky a desiatu. Potom ju odvediem do školy a ja idem do svojej. Po vyučovaní idem zase po ňu. Cestou nakúpime, prípadne sa zastavíme na pošte zaplatiť účty a ideme domov. Prezlečieme sa, uvarím polievku, prestriem stôl, najeme sa, pustím práčku, v prípade potreby žehlím a ukladám bielizeň. S Vandou sa naučím, potom jej vymyslím na zabavenie činnosť a popri tom sa učím ja. Spolu potom vyložíme umývačku a v záhrade trháme burinu. Keď sa vráti z práce maminka, pomáham jej so všetkým, čo potrebuje. Vraví mi, že som pre ňu veľkou oporou. Musel som síce skoro dospieť, no neľutujem ani chvíľu, že si neužívam detský život tak, ako moji spolužiaci. Maminke je to ľúto. Urobila by všetko pre to, aby som mal normálne detstvo. No ja ho predsa mám. Pomáham jej rád a s láskou. Neviem si prestaviť, že by to bolo inak.

List napísal Patrik Dujmovič s podporou pani učiteľky PeadDr. Kataríny Písečnej, skutok vykonal Patrik Dujmovič v šk. roku 2017/2018, žiak 6. triedy, ZŠ Záhorácka č. 95, Malacky