Volám sa Emka a mám 13 rokov. Moji rodičia sú obaja nepočujúci. Keďže posunkovú reč v našej krajine málokto ovláda, často pomáham mojim rodičom s tlmočením. A tých situácií je v bežnom živote strašne veľa. Posunkovú reč ma naučila moja mamka, ešte keď som bola úplne malá. A tak odmalička fungujem ako tlmočníčka v našej rodine. Našťastie mám aj krstnú mamu, ktorá tiež ovlá- da posunkovú reč, tak teraz, keď som vážne chorá a mamka býva často v nemocnici so mnou, pomáha ocinovi s tlmočením ona. V živote je mnoho situácií, v ktorých je potrebné mojim rodičom pomôcť. Chodievam s nimi na úrady vybavovať rôzne potvrdenia, niekedy musím s nimi ísť aj do práce. Keď sme mali v škole rodičovské združenie, aj tam som musela s mamkou ísť a prekladať jej všetko, čo pani učiteľka rozprávala. Pomáham aj pri nakupovaní, aj pri vybavovaní reklamácií. Keď sa mamka potrebuje objednať alebo preobjednať k lekárovi, je mojou úlohou telefonicky to vybaviť. Aj teraz v nemocnici  musím mamke prekladať všetko, čo hovoria lekári. Od rôznych vyšetrení cez objednávanie na kontroly až po dávkovanie liekov. A nie je to jednoduché tlmočenie, pretože sa dozvedám všetko, čo sa týka mojej onkologickej diagnózy, otvorene a priamo od lekárov. Často má tieto informácie zaskočia, potrebujem ich sama spracovať, ale nie je čas na plač, lebo mamka čaká na moje ruky a tlmočenie… A tak spolu bojujeme už rok v nemocnici s mojou chorobou a jej hendikepom. Od malička som pre mojich rodičov ako taký spojovník medzi svetom nepočujúcich a svetom zdravých. Beriem to s nadhľadom, som rada, že im môžem takto pomáhať. Mám pocit, že tým, že sú naši na mňa odkázaní, máme medzi sebou akési silnejšie puto ako v bežných rodinách.

List napísala a skutok vykonala Ema Jalčová, v šk. roku 2017/2018 žiačka 7. triedy, ZŠ pri zdravotníckom zariadení, Nám. L. Svobodu 4, Banská Bystrica